sv. Štefan Uhorský, kráľ

Farnosť Lutiše

 

 Úsmev ako terapia

Sv. Hieronym

Svätý Hieronym kňaz a cirkevný učiteľ, (345? - 420) patrí spolu so sv. Ambrózom a sv. Augustínom medzi veľkých cirkevných otcov západného kresťanstva. Na rozdiel od ostatných dvoch nebol biskupom, ale iba kňazom a veľkú časť života prežil ako pustovník. No v učenosti nezaostával za nimi, ba naopak, pokladá sa za najučenejšieho z veľkých cirkevných otcov. Historici pripisujú sv. Hieronymovi ešte jedno prvenstvo, a to mimoriadne ťažkú povahu, ktorá silne poznačila jeho život a vzťahy k iným.

Sv. Hieronym, plným menom Sophronius Eusebius Hieronymus, pochádzal z mesta Stridonu, ktoré ležalo na dalmatínsko-panónskych hraniciach niekde v blízkosti terajšieho slovinského hlavného mesta Ľubľany. Narodil sa okolo roku 345. Jeho rodičia boli kresťania, ale podľa vtedajšieho zvyku nedali pokrstiť syna v detskom veku.

Prvé školské vzdelanie dostal v rodnom Stridone. Na ďalšie štúdium odišiel do Ríma, kde sa pod vedením chýrnych učiteľov (okrem iných to bol gramatik Donatus) venoval gramatike, rétorike a filozofii. Počas štúdií si obľúbil rímskych klasických spisovateľov, najmä Ciceróna. V tom čase nadviazal priateľstvo s neskoršími významnými osobami, ako bol Rufínus a Pammachius. No ľahtikársky život rímskych študentov v ňom zanechal i zlé stopy, ktoré neskôr ožívali v podobe zmyselných predstáv a pokušení. V čase štúdia filozofie prijal krst. Mohol mať vtedy asi 20 rokov.

Po ukončení štúdia Hieronym odcestoval cez Galiu do vtedajšieho sídla západorímskeho cisára - Trevíru. Na tejto ceste spoznal mníšsky život, ktorý ho odvtedy stále priťahoval. Po návrate do Ríma sa vybral aj s niektorými priateľmi do svojho provinčného mesta Aquileje (v blízkosti terajšieho mesta Gorizie v severových. Taliansku), kde sa chcel spolu s inými klerikmi oddať duchovnému životu a ďalšiemu štúdiu. Ale pre nie dosť známe dôvody sa roku 374 náhle rozhodol odcestovať na Blízky východ. Pravdepodobne mal s niekým vážne nedorozumenie, ako sa to častejšie opakovalo v jeho živote. Hieronym totiž vedel byť jemný a obetavý v priateľstve, ale aj neskrotne výbušný, keď sa s niekým nezhodol.

Po dlhšom cestovaní sa usadil v sýrskom veľkomeste Antiochii. Viedol tam zvláštny život. Na jednej strane sa modlil, postil, málo spával a oplakával hriechy mladosti, no na druhej vášnivo čítaval pohanských klasikov Ciceróna a Plauta. Skúšal čítať aj starozákonných prorokov z Biblie, ale odpudzoval ho ich jednoduchý a drsný spôsob vyjadrovania. V tomto sa zmenil až po jednom veľmi živom sne, v ktorom sa Hieronymovi predstavil večný Sudca a prísne mu vyčitoval, že nie je kresťanom, ale ciceroniánom.

V tom čase sa dozvedel aj o niektorých nešťastiach svojich priateľov. Zronený sa utiahol na púšť Tam sa ukázalo, že vie byť tvrdý nielen voči svojim protivníkom, ale aj voči sebe samému. Napriek chorobám, ktoré ho v tom období častejšie postihli, konal skutky prísneho pokánia. A keď ho prepadali zmyselné pokušenia, najmä pri spomienkach na študentské zábavy v Ríme, chytil kameň a tĺkol sa ním do pŕs.

0 sile Hieronymovho charakteru svedčí skutočnosť, že dalmatínsky askéta pri takomto spôsobe života aj veľa študoval. Popri štúdiu Biblie sa zdokonalil v gréčtine a začal sa učiť po hebrejsky. So štúdiom hebrejčiny mal ťažkosti, a to sčasti pre akýsi živelný odpor voči tomuto jazyku. Niekoľko ráz prerušil štúdium, ale silou vôle sa vždy prinútil znova pokračovať, až sa z neho stal vynikajúci odborník v jazyku, pomocou ktorého mohol čítať starozákonnú Bibliu v origináli a mohol urobiť hodnotné preklady svätých kníh.

Hieronym veľa získal pobytom v púšti, ale nenašiel pokoj, ktorý hľadal. Napokon ho znechutili hádky pustovníkov o teologických otázkach, takže sa rozhodol vrátiť (asi r. 377) do Antiochie. Tam navštevoval biblické kurzy, ktoré viedol Apolinaris z Laodicey, neskorší heretik. V tom období sa začala aj Hieronymova intenzívna literárna činnosť. Pravdepodobne roku 379 ho biskup Paulínus vysvätil za kňaza. Krátko po vysviacke sa Hieronym odobral do Carihradu, aby tam mohol bližšie poznať sv. Gregora Naziánskeho a počúvať jeho chýrne teologické kázne.

V tom istom čase sa Hieronym zoznámil so spismi starokresťanského teológa Origena, z ktorých viaceré preložil. Stal sa z neho nadšený Origenov obdivovateľ, kým sa neskôr (od r. 394) nezmenil na jeho vášnivého odporcu. Okrem Origenových spisov Hieronym preložil aj Euzébiovu Kroniku, ktorá bola akýmisi cirkevnými dejinami po rok 325, a doplnil ju novšími údajmi.

Roku 382 Hieronym cestoval s biskupom Paulínom a salamínskym (z Cypru) metropolitom Epifaniom do Ríma na synodu, ktorú zvolal pápež Damazus. Po synode ostal v Ríme ako pápežov tajomník a odborný poradca. Damazus poveril Hieronyma revíziou latinského prekladu Nového zákona. Ten ju urobil na základe pôvodných gréckych textov. Opravil viaceré chyby, ktoré vznikli zlým prekladom alebo nepresným odpisovaním. V tom čase napísal aj polemický spis proti Helvidiovi (Adversus Helvidium), v ktorom Hieronym bráni mníšske ideály a ustavičné panenstvo Panny Márie. Toto dielo patrí dodnes medzi významné mariologické spisy.

Počas rímskeho pobytu Hieronym založil a viedol na Aventíne ženský asketický krúžok, ktorého členkami boli popredné rímske dámy. Z Hieronymovho života a listov sú známe vdovy Marcela a Paula, ako aj Pauline dcéry Blesila a Eustochia (Eustochium).

Po smrti pápeža Damaza (v dec. 384) bol zvolený za jeho nástupcu Siricius, ktorý nemal Hieronyma v obľube. Sám Hieronym patril medzi kandidátov pápežstva, ale jeho prísne asketické náhľady a kritika zosvetárčeného duchovenstva mu znepriatelili veľkú časť kléru, ktorý po zvolení nového pápeža začal proti ohnivému mníchovi ostrú kampaň. Hieronym bol napokon nútený v auguste roku 385 odísť z Ríma.

Po dlhšom putovaní po Egypte a Sýrii sa napokon usadil vo Svätej zemi, v jednej jaskyni pri Betleheme. Tam za ním prišla Rimanka Paula s dcérou Eustochiou. Odovzdali mu väčšie množstvo peňazí, za ktoré dal postaviť tri kláštory: jeden pre mužov, jeden pre ženy a jeden pre pútnikov. Mužský kláštor viedol Hieronym a ženský Paula.

V Betleheme prežil Hieronym posledných 30 rokov svojho života. Tam zostavil alebo dokončil väčšinu svojich biblicistických diel, napísal veľa listov a viacero polemických spisov. Hoci žil v ústraní, živo sa zaujímal o všetky otázky, ktoré sa dotýkali života a náuky Cirkvi a sám do nich zasahoval svojimi spismi.

Pri triezvom posúdení všetkých okolností treba uznať, že Hieronym sa aj v ostrej polemike úprimne usiloval obrániť predovšetkým evanjeliové ideály a čistotu viery. No v ohnivom zápale, v ktorom bral mnohé veci príliš osobne, neraz zašiel priďaleko. Najväčšmi sa to prejavilo v dlhotrvajúcom literárnom spore s jeho bývalým priateľom Rufínom. Kedysi obidvaja obdivovali Origena. No keď sa roku 393 začalo poukazovať na niektoré Origenove bludy, Hieronym sa s celou vehemenciou postavil proti Origenovi, kým Rufínus nie. Okrem toho sa obidvaja rozchádzali v náhľadoch na spôsob asketického života. Zle poslúžili obidvom ich niektorí priatelia, ktorí prispeli k vyostreniu rozporu. Nestranný pozorovateľ musel uznať, že ide viac o osobný ako o vecný spor, a Cirkvi oddaní mužovia úprimne ľutovali, že k nemu vôbec došlo. Možno tu uviesť úryvok z jedného listu sv. Augustína: "Veľmi ma zamrzelo, že medzi takými oddanými dôvernými osobami, spojenými putami priateľstva, ktoré bolo známe všetkým cirkvám, vznikla taká vážna roztržka... Ktorého priateľa nebudeme pokladať za budúceho nepriateľa, keď medzi Hieronymom a Rufínom mohlo vypuknúť to, čo všetci oplakávame?" (Ep 73,6.)

Posledné roky života Hieronym duševne trpel pre smrť svojich verných priateľov a pre spustošenie Ríma Alarichovými Vizigótmi. Mnohí vtedy opustili Rím. Niektorí utečenci prišli až do Betlehema, kde sa ich veľmi obetavo ujali Hieronym a Eustochia.

Hieronym zomrel 30. sept. 420. Pochovali ho v betlehemskej jaskyni, v ktorej tak dlho žil. Neskôr sa dostali jeho telesné pozostatky do Európy a uctievajú sa v rímskej bazilike Santa Maria Maggiore.

* * * * * * *

Najväčší význam sv. Hieronyma spočíva v jeho literárnej tvorbe. Jeho spisy možno rozdeliť do siedmich skupín: listy, preklady, preklady Biblie, exegetické diela, historické knihy, polemické spisy a homílie.

Listy sv. Hieronyma (zachovalo sa ich 117) sú písané literárnym štýlom a najvernejšie odzrkadľujú jeho dušu, jeho život, priateľstvá a boje. Viaceré sú venované vysvetľovaniu Sv. písma a teologickým sporom, ale zvlášť sa až po naše časy cenia jeho poučenia o askéze a duchovnom živote, ktoré dával prostredníctvom listov svojim duchovným synom a dcéram.

Z jeho prekladov sme už spomenuli preklad Origenových spisov. Boli to najmä homílie a neskôr dielo Perí archón (0 počiatkoch). Ďalej sme uviedli preklad Euzébiovej Kroniky. Hieronym preložil aj iné Euzébiove diela, ako aj niektoré spisy Didyma Alexandrijského, Pachomia, Teodora a iných.

Nepochybne jeho najvýznamnejším prekladom je preklad Biblie do latinčiny. Nový zákon priamo nepreložil, ale iba opravil podľa gréckych pôvodín. Ale Starý zákon preložil priamo z hebrejčiny, prípadne aramejčiny. Napriek niektorým menším nedostatkom to bolo dielo, ktoré prevyšovalo všetky dovtedajšie preklady a zaslúžilo si cirkevné uznanie, aké - hoc aj oneskorene - dostalo. Poznáme ho pod menom Vulgata.

Okrem prekladu Biblie sv. Hieronym napísal viacero spisov, poväčšine menších, v ktorých vysvetľoval a komentoval rozličné časti Svätého písma.

Z jeho historických spisov možno spomenúť životopisy sv. Pavla Tébskeho, Malcha a Hilariona, v ktorých priblížil rímskym čitateľom mníšsky život Východu. Najvýznamnejšie historické dielo sv. Hieronyma sa nazýva De viris illustribus (O slávnych mužoch). Obsahuje 135 životopisov cirkevných spisovateľov od sv. Petra až po samého Hieronyma.

Veľkú časť literárneho diela sv. Hieronyma zaberajú polemické spisy. Ich predmetom je sčasti obrana mníšskych ideálov, no najviac teologické spory okolo Origenovej pravovernosti. Ako sme spomenuli, tieto spory ostali poznačené ostrým osobným tónom. Sv. Hieronym písal aj proti pelagiánom, ktorí znižovali význam Božej milosti pre spásu človeka, ale tam bol miernejší a ponechal hlavné slovo sv. Augustínovi.

Napokon možno spomenúť homílie. Z množstva písaných homílií sa zachovala iba malá časť - 95, poväčšine k žalmom. Sv. Hieronym ich prednášal betlehemským mníchom. Preto sú zamerané najviac na mníšsku nábožnosť a svätosť. To bol vlastne aj životný ideál sv. Hieronyma, hoci sa k nemu iba ťažko prebíjal cez prekážky vlastnej povahy a vonkajších okolností.

Literatúra: ONDRUŠ, R.: Blízki Bohu i ľuďom. Tatran Bratislava 1991

 

TOPlist

Rímskokatolícka cirkev Farnosť Lutiše, všetky práva vyhradené.

Copyright © 2010 - 2014.